Ministerstvo školstva na tento školský rok (2017/18) prišlo s viacerými „reformami“. Nižšie sa posnažím vyjadriť k jednej z nich. Vopred hovorím, že nie som odborník na školstvo. Text píšem ako študent druhého ročníka gymnázia, ktorý sa zaujíma o dejiny.
O čo ide?
Ministerstvo prišlo s „reformou“ ktorá upravuje počet hodín dejepisu v 9 triede základných škôl, teda presnejšie pridáva jednu hodinu týždenne navyše (z dvoch budú po novom tri). Peter Krajňák – štátny tajomník ministerstva školstva – povedal pre RTVS, že sa usúdilo, že práve v 9. ročníku, v ktorom študenti už vnímajú politické dianie, potrebujú hlbšie poznať naše dejiny. To je síce zaujímavé zistenie, problém je však najmä podľa môjho názoru niekde inde, ako v malom počte hodín.
Čo je zlé na 3 hodinách dejepisu týždenne?
Na samotnom nápade troch hodín dejepisu týždenne zlé nie je nič. Problém však je, aké hodiny dejepisu to budú. Problémom (nielen) dejepisu na slovenských školách totiž rozhodne nie je počet hodín, ale spôsob výučby a samotné učebnice.
Možno sa pýtate, čo je zlé na učebniciach. Ono by sa to dalo povedať najjednoduchšie asi tak, že sú plné ničoho. Sú písané „odzadu“ a nejakú zmysluplnú časovú osnovu v nich nájdete asi len ťažko. Zatiaľ, čo jedna téma sa venuje dianiu v roku 1942, tá o stranu vedľa je o 4 roky pozadu. Teda, aby som bol presnejší – mám na mysli tú stranu bližšie ku koncu. Takýto „dej“ má za následok to, že je z neho väčšina žiakov úplne pomýlená a namiesto toho, aby sa snažili pochopiť ho, sa ho iba biflia, pretože je to pre nich častokrát jediné východisko – teda ak sa ho vôbec biflia.
Ďalším problémom je (ako som vyššie spomínal) spôsob výučby. Dejepis na niektorých školách učia učitelia, ktorí k nemu nemajú vzťah a už vôbec nie potrebné vzdelanie a namiesto vysvetľovania sa venujú skôr podporovaniu žiakov, ktorí sa biflia, nakoľko je s tým oveľa menej práce. To spôsobuje aj nespravodlivé ohodnotenie žiakov, kedy tí, ktorí vedia čo sa stalo, no možno si nezapamätajú presné dátumy, či sa im možno mýlia niektoré názvy miest dostanú horšie známky ako tí, ktorí sa učivo nabiflili a v konečnom dôsledku z neho spravidla pol dňa po písomke nevedia absolútne nič.
Pozrite si tiež: Demokracia - o čom to je?
Počul som tiež argument, že viacero hodín bude môcť umožniť napr. učenie sa pozeraním dokumentov či pod. Pravdu? Neverím tomu. Ak budú dejepis vyučovať ľudia, ktorí mu nerozumejú a nevedia sa v ňom zorientovať ani len oni sami, je naivné myslieť si, že príde k zlepšeniu.
Na dejepise sa večne nestíhalo a viacero hodín prispeje jedine k tomu, že už sa stíhať síce bude, ale to je asi všetko. Na základe mojich skúseností nepredpokladám, že na dokumenty či diskusie bude čas. A povedzme si úprimne, aký význam má diskusia chalana, ktorý ospevuje Tisa argumentami podloženými HOAXmi s učiteľom, ktorý sa danej tematike nevenuje?
Ako by sa teda mal dejepis vyučovať?
Ešte predtým, ako prestanem frflať znovu pripomeniem, že som žiak druhého ročníka gymnázia a história ma baví a zaujíma. Nie som expert na školstvo, no som jeden z tých, ktorých sa zmeny v ňom priamo dotýkajú (ak si odmyslíme fakt, že v časovej rovine 10-15 rokov sa nás to dotýka nás všetkých).
Moja generácia je možno posledná, ktorá má možnosť počuť autentické príbehy ľudí, ktorí holokaust prežili. Napriek tomu, akoby tento fakt ani neexistoval. Ak by som nezaložil projekt Mladí proti fašizmu, s veľkou pravdepodobnosťou by som sa po človeka, ktorý je ochotný rozprávať svoj príbeh nikdy nedostal.
Ibaže túto možnosť nemá každý aj keď by väčšina z nás mohla. Samozrejme, že je nereálne, aby jedna osoba, ktorá má svoj vek obehala všetky školy na Slovensku len pre to, aby porozprávala svoj príbeh. No som presvedčený, že namiesto tých x sedení v kultúrnom dome na rôznych podujatiach, na ktorých značná časť z nás len spala, by boli 2 hodiny strávené v tom kultúrnom dome na diskusii s čo i len jediným človekom, ktorý holokaust prežil miliónkrát lepšie pre nás všetkých.
Ďalšia vec je učenie sa v škole. Po príchode na gymnázium som sa naplno presvedčil, že hodina strávená s tým správnym učiteľom sa zaobíde aj bez učebnice. Vedel by som rozprávať o minimálne 2-3 predmetoch, na ktorých som za celý prvý ročník na gymnáziu neotvoril učebnicu ani ja a ani moji spolužiaci. Napriek tomu ich vieme, pretože nám ich vysvetľoval človek, ktorý sa o danú vec zaujímal a rozprával nám príbehy, zaujímavosti a viedol diskusie, ktoré stáli za to. Výsledkom toho bolo, že učivo sa naučili aj tí, ktorých nezaujímalo a to bez toho, že by boli nútení sa ho bifliť.
Ďalej som presvedčený, že len perfektná diskusia a perfektné príbehy nestačia. Skúšanie totiž tiež robí svoje. Napriek tomu, že vedieť informácie zoradiť na časovej osi je rozhodne dôležité, žiaci sú často nútení učiť sa presné dátumy či povedať dej od slova do slova tak, ako je v učebnici a tým sa znovu vraciam k vyššie zmienenému.
Pre značnú časť žiakov nemalo v čase učenia sa význam vedieť, že napríklad druhá svetová vojna sa začala práve 1. septembra 1939, takže sa celý dátum nabiflili a teraz si veľká časť z nich nepamätá anilen rok, nie to ešte deň. Možno sa nezdá až taký problém, naučiť sa jeden dátum, no celé je to o tom, že ten dátum nie je jeden, ale v každom učive ich je niekoľko a dotýkajú sa výrazne menej podstatných udalostí, čo u väčšiny len spôsobuje mýlenie si daných vecí. Som preto presvedčený, že skúšanie musí byť zamerané viac na prerozprávanie deja ako príbehu, než na samotné biflenie sa dátumov.
Treba byť konkrétny
Ďalšia vec, ktorú mnoho ľudí zanedbáva (možno sa boja a možno si to neuvedomujú, no je to tak) je pomenovávanie presných vecí. A pre lepšie pochopenie toho, čo presne myslím uvediem ako príklad náš zájazd do Osvienčimu.
Ak zanedbám fakt, že sme pred zájazdom nevenovali čas bližšiemu porozumeniu danej veci (napr. zhliadnutím nejakého dokumentu), tak žiadny z učiteľov za celú dobu zájazdu nepoukázal na to, že sú v politike a dokonca aj v parlamente ľudia, ktorí proti holokaustu a násiliu páchanom na nevinných ľuďoch vôbec nič nemajú. Je síce pravda, že jeden z nich niečo také naznačil, no to rozhodne nestačí a pokiaľ sa nebudeme vyjadrovať konkrétnejšie.
