Mýtus: Slovenský štát prijímal protižidovské zákony len kvôli nátlaku z Nemecka
Ani v období autonómneho Slovenska v rámci Československa a ani v období Slovenského štátu (do Salzburských rokovaní) nevyvíjalo Nemecko žiadny výraznejší nátlak na antižidovskú politiku. Napriek tomu boli však v tomto období prijaté viaceré opatrenia proti Židom, ktoré boli nacistickým Nemeckom inšpirované, nie však vnútené.
Po vyhlásení autonómie nariadil Jozef Tiso vyvezenie nemajetných Židov na územia, ktoré mali byť odstúpené Nemecku, no toto sa mu nakoniec našťastie nepodarilo.
Už počas autonómie však Slovenský štát pracoval na vymedzení práv Židov. V apríli roku 1939 vymedzila vláda Jozefa Tisa pojem Žid. V júni toho istého roku Tisova vláda prakticky spustila arizáciu prijatím vládneho nariadenia o dôverníkoch a dočasných správcoch. V apríli roku 1940 bol prijatý prvý arizačný zákon. Toto všetko sa stalo pred Salzburskými rokovaniami, ktoré boli 28. 7. 1940.
Protižidovské zákony: Definícia Židov, vládne nariadenie z 18.4.1939; Zákon definujúci židovské podniky z 30.11.1940 a umožňujúci arizáciu; Židovský kódex vymedzujúci právne postavenie Židov z 9.9.1941; Kompletný prehľad zákonov vo fašistickom štáte;
Mýtus: Slovenský štát vyvážal Židov do koncentračných táborov kvôli nátlaku z Nemecka
Po tom, ako boli Židia zbavení svojich práv, v krajine zostala masa ľudí bez možnosti obživy, čo predstavovalo obrovský sociálny problém. Návrhy na vyriešenie tohto problému – vystavanie špeciálneho mesta či táborov – boli nereálne nakoľko boli príliš drahé.
Na prelome rokov 1941 a 1942 bola preto pre premiéra (Vojtecha Tuku) a ministra vnútra (Alexandra Macha), lákavá myšlienka vyvezenia slovenských Židov do koncentračných táborov. Údajne boli základy tejto myšlienky položené pri návšteve hlavného stanu Adolfa Hitlera slovenskou delegáciou, na čele s Jozefom Tisom v októbri roku 1941.
V tom čase však ešte ani nacisti nemali úplne jasno v tom, ako so Židmi naložia. Na východe síce už prebiehalo hromadné vraždenie, čo na vlastné oči videla aj slovenská armáda, ktorá tam mala ako spojenec Nemecka zaisťovacie divízie, no myšlienka zriadenia siete koncentračných a vyhladzovacích táborov v Poľsku bola prijatá až v januári roku 1942 po konferencii vo Wannsee.
Vtedy sa prezidiálny šéf ministerstva vnútra rozhodol Nemcom na práce neposkytnúť 20 000 slovenských mladých mužov a ponúkol namiesto nich taký istý počet Židov. To viedlo až k vysídleniu slovenských židov do koncentračných táborov, čo bolo plne v kompetencii ministerstiev.
V tomto období bolo vysídlených takmer 58 000 Židov. V apríli roku 1942 nemecký vyslanec na Slovensku telegrafoval do Nemecka: „Slovenská vláda schválila deportácie všetkých Židov i bez nemeckého nátlaku.“
Mýtus: Slovenskí predstavitelia nevedeli o tom, že Židov v nacistických táboroch čaká zlý osud
Napriek tomu, že nemôžeme tvrdiť, že Slovenskí predstavitelia by vedeli o plánoch na konečné riešenie Židovskej otázky, niektorí z nich museli vedieť krátko pred začatím transportov o neľudských podmienkach v táboroch, ktoré mnohí nemusia prežiť.
Svedčí o tom aj udalosť z júla roku 1941, kedy sa zúčastnila delegácia vyslaná zo Slovenského štátu na územie Generálneho gouvernementu (Nemcami okupovaná časť Poľska) študijného pobytu, na ktorom si mali prezrieť tamojšie pracovné tábory pre Židov. Videli pracovisko pre prácu cudzincov a potom navštívili fabriku na výrobu šatstva v Bendzine. Nasledujúci deň boli zavedení do tábora Grunheide.
Ťaktiež sa počas deportácií dostávali na Slovensko informácie o tom, čo sa v táboroch deje. Dokazuje to napríklad prípad slovenského Žida Ladislava Jungera, ktorý utiekol z Generálneho gouvernementu naspäť na Slovensko, kde bol zadržaný a vypočúvaný. Pri výsluchu bol aj Imrich Stanek, ktorý o tom po vojne svedčil na súde proti Antonovi Vaškovi – šéfovi židovského oddelenia ministerstva vnútra.
Na súde povedal: „Myslím, že to bolo v júli 1942, v čase, keď sa prevádzali transporty. Spomenutý Junger vtedy vypovedal, ako mučia deportovaných Židov v Poľsku, že ich tam vraždia. Junger povedal, že tam v Poľsku to nemôže nikto prežiť. Junger pôsobil strašným dojmom. Hovoril, že pracoval v nejakých doloch, že Židov tam odstreľujú, že im nedávajú jesť a že keď je niekto slabý na mieste ho zabijú. (…) Spomínal, že tam Židia neboli poslaní na prácu, ale len na to, aby ich tam zabili.“
Vašek bol v júli roku 1942 pri vypočúvaní Jungera, ktorý utiekol z Generálneho gouvernementu a napriek tomu, že mal na starosti deportácie a úzko spolupracoval s Machom (ministrom vnútra, pozn.), pre zastavenie deportácií nič neurobil.
Ivan Kamenec v knihe Po stopách tragédie napísal: „6. marca 1942 sa obrátili na Tisa s memorandom Zväz rabínov na Slovensku. V liste rabíni prosili prezidenta, apelujúc na jeho ľudskosť a kňazskú funkciu a na všeobecne platné náboženské princípy, aby zabránil pripravovanému opatreniu, ktoré „možno v zákone nazvať hocijakým menom a odôvodniť hocijakými pohnútkami, ostáva skutkom, že podľa daných okolností znamená fyzické zničenie Židov na Slovensku“. Aj vysokí dôstojníci slovenskej armády, ako napr. generál Turanec, ho informovali, čo sa so Židmi na nacistami okupovanom sovietskom území robí. Tiso sa k deportáciám, aj keď bol prezident, predseda štátostrany, najvyšší veliteľ armády a Hlinkových gárd, staval vcelku pasívne, i keď jeho sporadické vystúpenia týkajúce sa židovskej otázky podporili oficiálny kurz vlády. Deportácie považoval za akciu radikálneho krídla v strane a nechcel sa vo veci angažovať a celú zodpovednosť i s následkami nechal na Tukovi a Machovi. Nikdy proti deportáciám verejne nevystúpil, niekedy ich naopak ešte schvaľoval. Najznámejšia je reč v Holíči z 16. augusta 1942.“
Ivan Kamenec v knihe Po stopách tragédie napísal: „6. marca 1942 sa obrátili na Tisa s memorandom Zväz rabínov na Slovensku. V liste rabíni prosili prezidenta, apelujúc na jeho ľudskosť a kňazskú funkciu a na všeobecne platné náboženské princípy, aby zabránil pripravovanému opatreniu, ktoré „možno v zákone nazvať hocijakým menom a odôvodniť hocijakými pohnútkami, ostáva skutkom, že podľa daných okolností znamená fyzické zničenie Židov na Slovensku“.
Aj vysokí dôstojníci slovenskej armády, ako napr. generál Turanec, ho informovali, čo sa so Židmi na nacistami okupovanom sovietskom území robí. Tiso sa k deportáciám, aj keď bol prezident, predseda štátostrany, najvyšší veliteľ armády a Hlinkových gárd, staval vcelku pasívne, i keď jeho sporadické vystúpenia týkajúce sa židovskej otázky podporili oficiálny kurz vlády. Deportácie považoval za akciu radikálneho krídla v strane a nechcel sa vo veci angažovať a celú zodpovednosť i s následkami nechal na Tukovi a Machovi. Nikdy proti deportáciám verejne nevystúpil, niekedy ich naopak ešte schvaľoval. Najznámejšia je reč v Holíči z 16. augusta 1942.“
Mýtus: Tiso robil všetko pre to, aby pomohol Židom
Základom tohto mýtu je, že Jozef Tiso si rozdávať výnimky z deportácií Židom, ktoré sa vzťahovali aj na rodinných príslušníkov.
Pravda je však taká, že Tiso ešte ako predseda autonómnej vlády rozhodol o násilnom vyvezení Židovských občanov na územia odstúpené Maďarsku. Taktiež ako premiér až do októbra 1939 podpisoval všetky vládne nariadenia namierené proti Židom.
Miestami sa objavujú informácie až o 30 000 výnimkách, čo však historik Ivan Kamenec označil za úplne nepravdivé číslo. V skutočnosti ich vydal asi 1 000 a týkali sa cca 4 000 ľudí. Zároveň však zdôrazňuje, že išlo predovšetkým o konvertitov (=tých, čo prestúpili na inú vieru). Vyhovel teda iba asi 5% žiadostí.
Zároveň ho údajne označuje za antisemitu: „Tiso nebol antisemita v nacistickom, teda rasovom slova zmysle. Jeho antisemitizmus vyvieral skôr z tradičných náboženských, sociálnych a nacionálnych koreňov a stereotypov. Svedčia o tom mnohé jeho prejavy a články z obdobia vojnového slovenského štátu.“
Mýtus: Slovenský štát je zavŕšenie tisícročného úsilia Slovákov
„Náš samostatný Slovenský štát zrodil sa teda z dôsledne rozvinovanej politickej vôle slovenského národa vládnuť sám nad sebou na celej čiare, neodvisle od kohokoľvek,“ prehlásil Jozef Tiso krátko po vzniku Slovenského štátu.
V skutočnosti však Slováci o úplnej suverenite nesnívali. Dokonca aj samotná HSĽS sa v medzivojnovom období usilovala len o autonómiu v rámci Československa. Z toho vyplýva, že Slovenský štát nevznikol z úsilia Slovákov ale z vôle Hitlerovej.
Mýtus: Ak by Slovenský štát nevznikol, Slováci by zanikli
Mnohí tvrdia, že ak by nebolo 14. marca, Slováci by zanikli. Hitler v Berlíne naznačil Tisovi, že ak nevyhlási Slovenský štát, tak Slovákov nechá napospas osudu.
Historik Ivan Kamenec síce pripúšťa že Slováci by sa dostali do ťažkej situácie, no zároveň v monografii Tragédia politika, kňaza a človeka píše: „Rozhodne by to však neznamenalo fyzický zánik národa. K tomu nedošlo ani v Poľsku, v českých a iných, nacistami okupovaných krajinách, kde boli straty a genocídna hrozba nepomerne vyššie,“
Mýtus: V Slovenskom štáte bol blahobyt
„Tu bol blahobyt, nič nám nechýbalo. Pritom bola vojna,“ je výrok slovenského arcibiskupa Jána Sokola. Slovenská ekonomika sa počas vojny síce rozvíjala, no práve vďaka vojne.
Historik Martin Lacko v knihe Slovenská republika 1939-1945 píše, že Slovenská národná banka začínala s devízami v hodnote necelých 130 tis. korún a „v priebehu piatich rokov sa jej podarilo nazhromaždiť bezmála 1200 kg zlata a 100 mil. dolárov.“
Stavali sa cesty, fungovali zbrojovky a darilo sa aj korune. Faktom boli však tiež nízke mzdy, rast cien, či napr. slogany ako: „Tiso, Tuka, kde je múka?“. Štrajkovalo sa aj za Slovenského štátu, napríklad v Handlovej v roku 1940 štrajkovali nemeckí aj slovenskí banníci. Organizátorov štrajku následne zavreli v Ilave.
Hospodárska situácia bola spočiatku lepšia z dôvodov, že ekonomika sa rozbehla ešte pred 2. svetovou vojnou v rámci Československa, keď bol na Slovensku budovaný najmä zbrojársky priemysel a infraštruktúra. Taktiež počas vojny na ekonomiku pôsobila vojnová konjunktúra.
Mýtus: Slovenský štát bol demokratický
Občas sa objavujú tvrdenia, že Slovenský štát bol pomerne demokratický a ľudia si volili svojich zástupcov vo voľbách. Pravda je však taká, že HSĽS ešte pred vyhlásením autonómie Slovenska zakázala, či si podmanila všetky politické strany s výnimkou menšinových Deutsche Partei a Magyar Párt.
V decembri 1938 už mohli občania voliť len jednotnú kandidátku, no parlament aj tak stratil väčšinu právomocí a o dianí v štáte už rozhodovala prevažne iba vláda. Predstavitelia ostatných strán boli po vzniku Slovenského štátu nútení odísť do exilu. Počas existencie Slovenského štátu neboli predstavitelia volení občanmi a taktiež sa nekonali žiadne parlamentné voľby. HSĽS si v ústave zakotvila svoju vedúcu úlohu a taktiež zavedenie stavovského štátu.
Občania boli povinne zaradení do stavu poľnohospodárstva, priemyslu, obchodu a živností, stavu peňažníctva a poisťovníctva, slobodných povolaní alebo stavu verejných zamestnancov a osvetových pracovníkov. Matka a deti boli automaticky zaradení do toho istého stavu ako otec. Funkcie v rámci jednotlivých stavov mohli zastávať iba organizovaní príslušníci politickej strany. K faktickému naplneniu stavovského zriadenia ale nikdy neprišlo.
Následne bol v Ilave vytvorený koncentračný tábor pre odporcov režimu, kam bolo možné umiestňovať ľudí aj bez rozhodnutia súdu.
Mýtus: Slovenské národné povstanie bolo zradou
Niektorí tvrdia, že povstanie nebolo záležitosťou slovenského národa, ale jeho zradou. Že bolo dielom niekoľkých krátkozrakých politikov a ambicióznych dôstojníkov.
Slovenské národné povstanie však mohlo byť zradou len pre tú časť spoločnosti, ktorá ťažila z bujniacej korupcie a okrádania Židov o ich majetok. Bez povstania by boli totiž Slováci po vojne považovaní za Hitlerovych fašistických spojencov a pri rokovaniach o budúcom usporiadaní Európy považovaní za porazených.
Povstanie nebolo ani komunistickým prevratom, hoci komunisti boli najmä v prvej polovici vojny najaktívnejšími odbojármi. Vojenskú časť SNP riadili slovenskí dôstojníci napojení na exilovú vládu v Londýne. Jadro povstaleckej armády tvorili radoví vojaci slovenskej armády, nie partizáni prepojení s komunistami. Hospodárske prípravy na Povstanie zas riadili národohospodári Imrich Karvaš a Peter Zaťko. Prvý z nich po vojne odmietol spolupracovať s komunistami a v 50. rokoch sa sám stal obeťou politických procesov.
Zločiny proti ľudskosti, ktoré páchali počas povstania fašistické okupačné sily a ich slovenskí prisluhovači najmä z radov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG) a protipartizánskej jednotky Edelweis na civilnom obyvateľstve zahŕňajú vraždy 3956 osôb (väčšinou utýraných, umučených a popravených mužov, žien a detí na strednom Slovensku), ktorých život skončil v jednom z 186 masových hrobov.
Zdroj: Antipropaganda.sk, HN Online
